Názory a myšlienkové pochody

(4.11.2016 20:58) http://detskycin.ludialudom.sk/detskycinroka/dusan-a-tomas-zachranovali-zivoty-pri-leteckom-nestasti/ < prosím, hlasujte. Kámoška ma poprosila, aby som si to dala na svoj blog, ale dávam to sem i preto, lebo si tiež myslím, že je to uznania vhodný čin. #respect

(viac statusov)

Ukáž status

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne

Každý z nás už videl nejaký seriál alebo film. Jasné, väčšina z nás si (dúfam) uvedomuje, že upíri neexistujú, alebo že postavy v seriáli sú v skutočnosti len herci. Ale sú tu nejaké veci, ktoré si si možno ani neuvedomil a ani ti nenapadlo uvažovať, ako by vyzerali v reálnom živote. Ale mne hej :-D

 

Postavy z komédie nemajú zmysel pre humor

Síce hovoria milión hlášok a robia tie najšialenejšie situácie, ale koľkokrát sa jedna osoba smeje na tom, čo povedala tá druhá? Nemiesto vtipnej reakcie druhá iba mlčky stojí. 

 

Záhada 4. steny

Hlavne v CZ/SK seriáloch bývajú scény natáčané tak, že je vidieť iba 3 steny izby, 4. tam nie je kvôli kamerám, preto je práve záhada 4. steny skvelým predmetom k hlbokému zamysleniu sa cez dlhé upršané večere alebo počas hodiny fyziky :-D.

 

Keď už niečo začneš

Keď sa už v začne nejaká diskusia medzi postavami, tak aj nejakú dobu trvá, aby dej nebol rozkúskovaný a 1 scéna mala aspoň 3,5 minúty. To by mohla byť inšpirácia aj pre nás, reálnych ľudí...keď už niečo začneš, tak...tak to dokon...

 

Dokonalá reč a všetko

Jasné, viem, že kým sa natočí 1 scéna, tak tomu predchádza milión breptov a výbuchov smiechu hercov, akoby pred natáčaním hulili, ale v konečnom výsledku, počujeme dokonalé dialógy postáv, žiadne preklepy, až je to umelé, lebo v reálnej reči sa každému občas zamotá jazyk. My si ani neuvedomujeme, akú umelinu to vlastne (sledu)jeme.

 

:-DDDDDDDDDDD

 

Predvídavosť

V niektorých filmoch a seriáloch je hneď od začiatku jasné, kto aký je. Či už je to podľa soundtracku alebo scén danej postavy osamote. Takisto sa ti v realite stane x detailov, napríklad to, že niekoho cudzieho a pekného stretneš na ulici. Ak však takúto scénu dajú do filmu, ver, nedali ju len tak.

 

 

To ticho a kľud

Trieda cez prestávku, je hluk, ale vo filme dokonale počuješ dialógy postáv, akoby okolitý svet ani neexistoval. Takisto sa nemôže stať, žeby boli postavy na ulici a niekto by ich random zastavil a spýtal sa na cestu do Tesca a pod. Tam sa všetko točí okolo nich.

 

Jedlo zdarma

Pre herca by koľkokrát mohla byť výplata jedlo zdarma, ktoré musí jesť pri raňajkových, obedových a iných scénach. Predstav si, koľko toho musí do seba napchať, kým natočia takú scénu? To už potom ani výplatu netreba :-D. Skôr diétu.

 

Reklamy

Hlavne v denných seriáloch sa nikdy nehovorí o produkte konkrétnej firmy. A ak aj hej, vždy to niečo stojí. Osobne mi reklamy tohto typu až tak nevadia. Uvedomujem si, že radšej sa budem dívať, ako si postavy pri riešení finančnej krízy spomenú na nejakú výhodnú pôžičku, nie na 35s dlhú reklamu (nielen) v strede seriálu. 

 

Necháme to na večer

A hlavne v seriáli Panelák (R.I.P., už je tomu vyše roka od poslednej časti), vždy to skončilo napínavo, keď bol v seriáli večer. Kebylen jedna dejová línia, ale ich bolo viacej, obdivujem, že to vždy tak zapasovali. Keď som počula ,,Porozprávame sa o tom večer.", tak som vedela, že to bude napínavé a že pointu sa dozviem až na druhý deň.

 

Muzikály

Kategória sama o sebe. Ideš si po ulici, pekne svieti Slnko, tak si začneš spievať. Záhadne začne aj hudba hrať a spoza kríkov vyskočí 3 až 5 tancujúcich mužíkov v rovnakom smokingu s cylindrom na hlave a paličkou v ruke. Všetci ťa začnú ospevovať a zdvíhať v náručí. Ak si myslíš, že sa toto stane, ak začneš len tak spievať a tancovať v strede námestia aj v reálnom živote, tak omyl!(vlastná skúsenosť :-D) Možno budeš vidieť tých mužíkov a počuť hudbu, ale to budú iba halucinácie! 

 

Dvojičky, trojičky, tridsaťpäťtoričky...

Pozrieš film, kde sa nejaký týpek volá napríklad Fred. O nejakú dobu si pozrieš iný film, kde je chlapík, ktorý vyzerá presne ako Fred, ale má úplne iný život a volá sa napríklad Henrich. A potom si pozrieš ďalší film a tam tiež rovnako vyzerajúci človek...To je tým, že ho hraje ten istý herec, normálka. Ale predstavte si, keby to bola realita. Koľko na vlas rovnakých ľudí by chodilo po tejto planéte. Ako klony :-D Čím lepší herec, tým hraje vo viacerých filmoch, tým viac by bolo jeho klonov z čoho vyplýva, že by bola veľa pravdepodobnosť, že sa vydáš za niekoho, kto vyzerá doslova ako filmová hviezda :-D. 

 

Alebo žeby tí upíri ozaj existovali?

Dosť často sa stáva, scénar filmu o nadprirodzených bytostiach zahŕňa to, že okolitý svet netuší o ich existencii a neveria na to. Dotyčné bytosti to musia tajiť. Čo ak sa toto deje aj v realite, ibaže tiež o tom nevieme a máme to iba za rozprávku, presne, ako v tých filmoch?

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne

 

vtipná učiteľka

Už mám 10 rokov školskej dochádzky za sebou, tak som si stihla viac všimnúť ten systém. Zapojila som teda fantáziu a špekuláciu, aby som napísala článok, aké by to bolo, keby som bola ja učiteľka. Tento článok môže inšpirovať aj iných učiteľov k zamysleniu sa. Predstavovala som si samú seba na základnej škole 2. stupeň. Možno si poviete, že by som bola veľmi mäkká učiteľka a predmet by bol so mnou až moc jednoduchý, ale ja sa pýtam: Je vôbec nejaký zmysel v tom, že sa žiak základnej školy musí dopodrobna učiť letopočty alebo xy názvov štátov a ich hlavných miest? Jasné, väčšina z nás ešte nevie, kam pôjde študovať, ale aj ak pôjdu na gympel, tam sa to všetko preberá aj tak znova(aspoň u nás), a tí, ktorí nepôjdu na gympel alebo inú školu zameranú aj na daný predmet, strácajú svoju mladosť a energiu učiť sa ich obľúbené predmety alebo venovať sa koníčkom. A učenie nie je jediný problém. 

 

Nebránila by som základným fyziologickým potrebám

Ako je napr. chodenie na WC. Že tým žiak ostatných vyrušuje ostatných? Už len samotnou otázkou vyruší, tak keď už vyruší, nech to má zmysel. Že príde o kus hodiny? Podľa mňa, keď ti treba, tak aj tak z tej hodiny nič nemáš. 

Alebo desiatovanie cez hodinu, hladnému človeku nemyslí, jasné, na jedlo sú prestávky, ale ak tým nikoho neruší...

Ale malo by to jeden háčik, pochopiteľne, žiaci by to museli prv oznámiť napred, to by ich možno morálne brzdilo, ak nie, tak čo už. 

 

Skúšanie pred tabuľou

Viem, je potrebné trénovať u žiakov aj ústny prejav, ale prečo to robiť tak komplikovane: Žiak každú hodinu napätý, či ho nevytiahnú, musí sa na každú hodinu učiť, čo ak náhodou atď. Ja by som sa pekne so žiakmi dohodla, koho vytiahnem na budúcu hodinu odpovedať. A pri odpovedi by som zapájala aj celú triedu, aby dávala otázky. Možno si poviete, že čo ak sa žiaci medzi sebou dohodnú. Poviem to takto, oveľa dôležitejšie je vedieť medzi sebou vychádzať, ako to, aké je hlavné mesto Lotyšska.

 

Myslela by som na chýbajúcich a nestíhajúcich

Pravdepodobne, keď by som mala učiť nejaký šprtací predmet, tak by som mala dopredu prichystané poznámky, tie poznámky by som dávala aj na Internet so základnými informáciami(blížiace sa písomky a pod.) pre tých, ktorí chýbali alebo nestíhali. Častokrát majú žiaci zlú známku iba pre to, že chýbali a nikto na nich nemyslel. 

 

Myslela by som na všetkých

Preto by som na konci, začiatku školského roka alebo pred Vianocami dala každému minidarček, ktorý by som vyrobila, v prípade veľkého časového deficitu kúpila. Možno by som si tým získala, odbúrala stres a týmpádom by sa žiakom lepšie učilo. 

 

Systém hodnotenia

Neviem či je to iba na stredných, alebo už i na základkách, ale nám na gympli profesori uzatvárajú známky podľa percentuálneho priemeru, nie známkového. Napríklad, v predmete, kde je hranica jednotky 85%, ak si získal z prvej aj druhej písomky 84%, máš dve dvojky. Ale ak tretiu dáš na 100%, tak celkový percentuálny priemer je 89,3, čo je jednotka, hoci známkový priemer by bol 1,7, čo je už dvojka. Podľa mňa je percentuálny priemer spravodlivejší.

 

Domáce úlohy 

Tie by som dávala iba dobrovoľné a za odmenu by som tým, ktorí by ju urobili, za každú spravenú DÚ alebo miniprojekt z vlastnej iniciatívy, prirátala do výslednej známky na vysvedčení o 1% viac ako bonus.

 

Chorí ľudia do preč

Keby som videla, že je niekto ozaj chorý, poslala by som ho k doktorovi. To nie je normálne, keď to v škole vyzerá ako v nemocnici. Irituje ma, že prezutí musíme byť, kvôli hygiene, ale keď je niekto chorý, nikoho to netrápi. 

 

Písomky

Tie by som dávala radšej častejšie a menšie, lebo učiť sa okolo 35 strán na jednu písomku je masaker. Dávala by som aj bonusové úlohy napríklad z opakovania alebo otvorenú otázku, aby žiaci mohli napísať, čo ozaj vedia, nie len to, čo sa pýtam ja.  

Keby som niekoho načapala s ťahákom, tak by som mu nedala 0% za celú písomku, ale symbolické 1% za to, že sa aspoň do toho učiva pozrel :-D.

A opravné skúšania a písomky by boli samozrejmosťou, lebo v živote častokrát nie je podstatné vedieť učivo, takže vôbec nezáleží na tom, či sa to naučíš o týždeň skôr alebo neskôr. 

 

 

Teraz by mi isto väčšina z vás mala chuť povedať: ,,Však počkaj, určite niektoré veci porušíš, ak sa staneš učiteľkou."

Ja na to odpovedám: ,,Nie, lebo ja nemám v pláne byť učiteľka." #rekt :-D

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne

Sedím a revem, cítim zúfalstvo, možno si poviete, čo sa mi stalo. Žeby sklamanie v láske? No, to dokáže človeka zabolieť, človeku je v ten moment takmer všetko jedno, ako aj mne chvíľami. Ale to asi ťažko, keďže nikoho nemám...Žeby šikana žiakmi? Tá je tiež dojímavá, ale tiež to nie je tým, našťastie som na takej škole, kde spolužiaci šikanovať jednoducho nedokážu, lebo sú rozumovo na úplne inej úrovni, ale sme trocha bližšie. Tak čo mi teda je? Šikana predmetmi! Ále nič, len veľa úloh z matiky...

Helou, dnes je výnimočný deň - tretí máj, 3.5., 35 <3, moje obľúbené číslo(až posadnuto) - najkrajší moment matematiky...ahm...vlastne jediný krásny moment matiky...dnešok sa mi jednoducho darí tento ,,krásny" predmet, spolu jej kamarátkou fyzikou, krásne sabotovať. A nehodlám s tým skončiť.

Začalo to už pri písaní nácvičného slohu na SJ na tému ,,Ten pohľad mi vyrazil dych", kde som písala svoje zdesenie z pohľadu do písomky z fyziky a o tom, ako ma to donútilo zamyslieť sa nad životom(aj na blogu som o tom písala). Pokračovalo to na matike, kde som vravela výsledky a tým kazila radosť pánovi profesorovi, lebo iní nemali čas na rozmýšľanie a hneď vedeli výsledok...a pokračovalo to, keď som zistila, že zase venujem poobedie tým poondiatým číslam.

Keď si spomeniem, koľko času by som mala naviac, keby som sa tým dvom predmetom nemusela venovať, je mi do plaču...kecám, nie je mi do plaču, ja rovno plačem!!! Keď si spomeniem, koľkokrát som bola z toho nešťastná a ani vlastne neviem, či to bolo kvôli tomu, alebo kvôli nejakej skrytej patologickej príčine, niekde v hĺbke duši sa skrýva to, čo ma skutočne trápi, dusím to v sebe a lorem ipsum neviem čo už...ale jednoducho je to spúšťač, nech je pravá príčina čokoľvek. Ale jednoducho, musím sem napísať to, ako vnímam matiku a *fyziku:

1. Nemá zmysel:
Možno si poviete, že človeku to zlepšuje schopnosť logicky uvažovať, riešiť problémy atď. Ale ja som to myslela tak, že napríklad, keď upravujete výraz, trápite sa nad ním, stačí spraviť len jednu chybu a rátali ste zbytočne. A kde potom nájsť motiváciu, keď robíte niečo, o čom ani neviete, či to nestratilo zmysel a výsledok/koreň kvôli nejakej nepozornosti a nebudete to musieť rátať znova? A že na chybách sa človek učí, pff, keby chyby nerobil, nemusel by sa nič učiť...

2. Neistota:
Najvyšší bod Austrálie je jednoznačný, keď ho zapisuješ do písomky a vieš, či si odpovedal správne(ak nie, po písomke sa pozrieš to poznámok). Ale v takej písomke z matiky alebo fyziky môže byť xy riešení a iba jedno je správne. Človek si po dopísaní prakticky nemá ako overiť, že či to dal správne. Môže si myslieť, že super, to som vedel, ale stačí, že spravil chybu nepozornosti, čo mu úplne zmenilo výsledok a potom je sklamaný.

3. Nutnosť mozgu viac než potrebná:
Tento predmet nie je o šprtaní, človek ho musí pochopiť. Hej, možno si poviete, že radšej sa naučiť princíp a ten vkuse aplikovať, ako sa učiť xy názvov riek(čo mám s tou geografiou?), ale jednoducho to človek musí mať v sebe. Možno si iní myslia, že ja to v sebe mám, ale keď to porovnám s inými predmetmi, no, poviem to takto, spoločenskovednému bloku(od 3. ročníka gympla sa žiaci delia do blokov podľa zamerania) dám asi prezývku bezfyzikálny blok. :-D Už teraz sa na neho teším. Cítim, že k iným predmetom ma to ťahá viac.

4. Šikana ozaj?:
Dobre, tak teraz si dáme príklad ako biológiu, aj tak ju mám radšej, ako geografiu. Tam sa človek učí zaujímavosti napr. o ľudskom tele, rastlinách atď. A matika alebo fyzika(tá je v tomto smere na tom ešte lepšie)? Daný je trojuholník blablabrgebrge, vyrátajte výšku, obsah...vyrieš rovnicu a urob skúšku správnosti. Je to tak suché a panovačné...

5. Domáce úlohy a domáca príprava:
A je tu veľké finále boja jednej časti môjho vnútorného ja proti matfyze: Čas, ten vzácny statok, tá vzácna časť života. Keď si predstavím, koľko som matike/fyzike už venovala, to je veľmi drahý špás. Keď si predstavím, koľko by som mala viac voľného času, neSÚC týchto dvoch predmetov, koľko by som sa mohla viac venovať svojím koníčkom...dobre, viem...ale koľko by som sa mohla viac venovať napríklad dobrovoľným úloham z iných predmetov, koľko by som mohla pomáhať, koľko viac by som sa smiala, koľko by som viac oddychovala, áno oddychovala, vkuse mi tvrdia, že stále makám, koľko by som bola viac zdravá(hlavne, že odkedy chodím na gympel, odkedy sú tie 2 predmety tak extrémne ťažké, som bola iba 2x chorá, ja už nemám ani energiu ochorieť). Jednoducho ma deptá ten pocit, že tomu venujem dosť veľkú časť času, mladosti. Ono by ma to možno až tak neva, ale keď je človek 7 hodín v škole a ešte sa jej musí potom doma venovať, bez spolužiakov(továreň na zábavu), iba on sám a učebnice, je to špatný pocit, ale je to nutné...

7. Kombinácia toho najhoršieho
A tým je trpezlivosť(fúj!) a sústredenosť(a to je čo?). Matika a fyzika krásne tieto 2 moje slabé stránky kombinuje, čím vytvára niečo, čo sa nedá ani číslami popísať. Vlastne by sa dalo povedať, že to nie je tým, žeby som tie predmety nemala rada, to tie predmety nemajú radi mňa. To je ten problém!

6. Depky
Neviem prečo(ak nerátam tých 6 bodov), ale jednoducho keď sa zamyslím nad príčinami svojich zrútení, tak častokrát boli v hlavnej roli mat/fyz. A to je už dosť veľký dôvod na to, aby som mala k ním odpor. Nech je to pre čokoľvek.

A ešte dotaz. Viem, ako je nepríjemné, keď niekto niečo miluje(aj milovníci matiky a fyziky existujú, sama niektorých poznám) a druhý mu na to nadáva, tak na pravú mieru, neodsudzujem ľudí, ktorých to baví(tých naopak, obdivujem), prakticky ani tie predmety, nemajú nijaký negatívny dopad, naopak, majú pozitívny dopad na spoločnosť a vedu, ale iba dokým nie sú nútené vo veľkých dávkach individuám ako ja. Jednoducho...mi pijú krv, obzvlášť kvôli 5. bodu.

*myslím tú časť s príkladmi, vzorcami a rovnicami, teoretická časť ma celkom baví...

A P.S.
Viacej ľudí vravelo, že pri štúdiu psychológie sa študuje aj matika, ak je to pravda, tak ja na tú psychológiu pôjdem, ale ako pacient!!! :.-D #humorktoryboli

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne

empatický rekt :-D

Vnútornosti, niečo tak hnusné súčasťou mňa, každého :-D.

 

Ale k veci, táto úvaha pôjde aj do hĺbky, pochopiteľne. Uvažujem, že koľkí ľudia sú vlastne sami sebou. Ale skutočne, nie že si to iba myslia. Aj ja uvažujem, aké je moje vnútro - moje pravé ja? Podľa mňa to pravé vnútro sa nachádza v podvedomí, tam je všetko, čo má pre teba zmysel. Signály, impulzy, pravé emócie. Len problém je, že sú z veľkej časti prehlušované vedomým myslením a aj okolím(ovplyvniteľnosť+vonkajší prejav). Okolie niekedy dokonca prehluší aj vedomie. Bolo by zaujímavé sa dostať úplne do hĺbky, možno som v skutočnosti depresívny človek alebo milovník hororov. Ale to asi ťažko, podľa mňa, väčšine ľudí sa aspoň vedomé myslenie z veľkej časti podobá aj na to podvedomé, nech majú vonkajší prejav akýkoľvek.

 

Vo vnútri je fascinujúce to, že aj keď si to ty, neriadiš ho ty, riadi ho niečo iné, ty môžeš riadiť iba rozhodnutia a vedomé myslenie. Napríklad taká láska. Prv si niekoho všimneš, v tvojom podvedomí sa začne vyvíjať cit, zo začiatku si to ani nemusíš uvedomovať. Až neskôr(niekedy rok, niekedy zlomok sekundy), podľa príznakov, ktoré vysiela práve podvedomie, to zistíš. Povieš si ,,Do mačky! Som v ryži!", a život pokračuje ďalej úplne inými obrátkami :-D.

 

A to isté platí aj pre ostatné emócie a názory, pohľady...môžeš si naplánovať hocičo, že toto ma bude baviť, toto budem mať rada, dokonca aj to, do koho sa zamiluješ. Môžeš to ovplyvniť, ale iba čiastočne. Najviac to záleží na tom, ako na to reaguje tvoje vnútro. Väčšinou reaguje tak, ako vedomé myslenie. Ak nie, tak potom, skôr či neskôr, sa začne vedomé myslenie prispôsobovať podvedomiu.

 

Niektoré vonkajšie podnety sa dostanú iba na povrch, do vedomého rozmýšľania. Príklad môže byť napríklad príklad z matematiky. Vieš, že sa musíš učiť, aby si mal dobré známky a tak. Vedomie to vie, ale v podvedomí v tom nemusíš vidieť zmysel, preto sa trápiš. Takisto aj nepekné správanie sa k iným. Môže ti byť 1135x povedané, že je to zlé, ale ak si to naozaj neuvedomíš, nebudeš mať takú motiváciu sa snažiť, preto trestanie častokrát zlyháva. Jasné, možno to budeš dodržiavať, ale nasilu a skôr, či neskôr sa neovládneš.

 

Ja mám pocit, že vo vnútri je ,,motor", ktorý nám dáva impulzy na (ne)vykonanie alebo opakované (ne)vykonávavnie nejakých činností, ak odtiaľ nejde energia(presvedčenie), tak je to ako ísť autom, ktoré musíš tlačiť ty. Akonáhle nabehne motor, ide to samo.

 

Občas by bolo dobre vypnúť, stíšiť vedomé myslenie a ,,započúvať sa", čo sa snaží podvedomie naznačiť. Niekedy má človek smutnú náladu alebo ho vytočí maličkosť, ale v skutočnosti je až vo vnútri neho ten pravý problém. Alebo robí nejaké veci(napr. pestuje koníček) len preto, lebo si to želá okolie alebo vedomie. Má klapky na mozgu, nechce začať uvažovať nad inými možnosťami a vtedy nastáva moment spomínaný vyššie. Núti sa a preto mu všetko ide ťažšie.

Keď nie je podvedomie - tá pravá podstata, naplnená, človek sa necíti komfortne.

 

Teda aspoň tak to vidím ja.

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne

Zdroj je na obrázku

 

Myslím na ňu, často, v poslednej dobe veľmi často. Na moje budúce ja. Čítam si starí zápisky z denníkov a smejem sa na svojej minulej ja, ako netušila, čo sa deje práve jej prítomnej ja, čiže mne. Cítim sa ako keby som sa dívala na reprízu nejakého seriálu(na film je život až moc dlhý a komplikovaný), vravím si, že v tom období som ešte netušila, že čo všetko sa bude diať, ani vo sne sa mi to nemohlo snívať. A s mojim minulým ja mám veľa spoločného, napríklad to, že aj mňa možno v blízkej budúcnosti čaká niečo, čo mi obráti život hore nohami, možno dobre, možno zle, alebo budem žiť v stereotype ešte roky. Neviem. Môj budúci manžel, moja rodina, prvý deň v novej práci, ale aj dôchodok(snáď sa ho dožijem) a smrť, to všetko tam niekde je, v budúcnosti, čaká ma to, v podstate to už existuje, len nie v prítomnosti. Je to ako predtočený seriál a ja čakám, čo sa bude diať ďalej. A či sa dá osud zmeniť? Ťažko povedať, ono aj keď sa osud zmení, tak čo ak bolo v osude to, že sa má zmeniť? O týchto veciach sa nedá ani len premýšľať v prípade, keď nevieme, ako to malo pôvodne byť. Možno si myslím, že zmením osud, ale v skutočnosti ho nezmením, ale to nikdy nezistím, rovnako, ako nikdy nezistím celý svoj osud, až v poslednom momente môjho života. Môj ,,obľúbený seriál" prežívam v 3D verzii, sama v ňom ,,hrajem", nikdy nevidím dopredu scénar. Je to šialené!

 

Keď mi je zle, tak myslím na minulosť, ako mi tiež bolo zle a netušila som, že za nejakú dobu sa mi stane niečo skvelé a na to, aká som bola naivná a trápila sa nad niečím, hoci ma v blízkej budúcnosti čakalo niečo oveľa lepšie. Keď mi je zle, myslím na budúcnosť a verím, že v nej je niekde sú tie momenty, pre ktoré sa oplatí žiť, niečo, je jedno čo, len nech mi to urobí dušu spokojnou. Dúfam, že sa to stane čoskoro, že nemá zmysel sa trápiť, lebo aj tak bude za chvíľu všetko iné, lepšie, a ak nie, vychutnávam si obdobie, kedy je relatívne dobre. Načo sa trápiť, keď za chvíľu bude aj tak všetko lepšie? Veď človek by sa mal skôr tešiť. Načo sa trápiť, keď za chvíľu bude aj tak všetko horšie? Vychutnaj si aspoň toto obdobie.

 

Podľa popisu z minulého odseku mám pocit, že mi je zle často, lebo často mávam takéto myšlienky. Ale ono je skôr pravda taká, že skôr iba veľa premýšľam a hltám prítomnosť, v poslednej dobe mám plno takýchto myšlienkových pochodov, ktoré si musím vyliať na blog, hlavne z dôvodu, že to sú jediné ,,normálne" myšlienky, ktoré mám, verte, moja myseľ má plno nelogických zákutí :-D.