Názory a myšlienkové pochody

(4.11.2016 20:58) http://detskycin.ludialudom.sk/detskycinroka/dusan-a-tomas-zachranovali-zivoty-pri-leteckom-nestasti/ < prosím, hlasujte. Kámoška ma poprosila, aby som si to dala na svoj blog, ale dávam to sem i preto, lebo si tiež myslím, že je to uznania vhodný čin. #respect

(viac statusov)

Ukáž status

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Nová moja filozofia môjho života na svete!!!

Nedávno som si čítala staré denníky a uvedomila som si 2 veci.

1. Aj v mladosti som nebola úplne normálna :-D

2. Naozaj si treba vychutnať každú chvíľu života.

K 2. uvedomeniu prispela táto časť denníka ,,bla bla bla spomienky...chcem vrátiť tie časy.". Spomenula som si, ako som kedysi spomínala na časy ešte dávnejšie(spomínanie na spomínanie, žeby YO DAWG? :-D).

 

 

Som typ človeka, ktorý chce žiť v prítomnosti, ale vkuse myslí na minulosť a budúcnosť, stresuje sa, čo bude ďalej, spomína, atď. Potom spomínam na časy, ktoré boli predtým a chcem ich vrátiť späť, hoci v tom období som bola myšlienkami inde atď. Stresujem sa, ako zvládnem vyššie ročníky školy, čo ak to bude ešte ťažšie a čo ak neviem čo.

 

Jednoducho som nevedela nájsť motiváciu užívať si život v prítomnosti. Akože užívala som si ho aj predtým, ale asi nie naplno, lebo odkedy mám túto formulku, mám pocit, že vnímam svet inak(áno, určite to bude tým, mehehe).

citáty o živote

 

Keď mám dilemu, strach, alebo niečo iné, spomeniem si, že je TOTO práve to obdobie, na ktoré raz budem spomínať, to ma nakopne si život viac užívať. Predstavím si, že som niekde v budúcnosti a spomínam na aktuálne obdobie a znova ho nostalgicky prežívam, hoci je to prítomnosť. Neviem, či chápete.

 

Tento pohľad mi pomáha:

-zbaviť sa stereotypu, lebo potom by sa mi myšlienky plietli a ani by som nemala na čo spomínať, keby sa dialo vkuse to isté,

-mať väčší nadhľad, hlavne nad strachom z budúcnosti, nejako bolo, nejako bude, dokým sa k tomu budúcemu bodu dostaneme(napr. výška, materstvo), tak sa mi xkrát zmení vnímanie sveta a vtedy to už hádam nebude taký problém. To je, ako keby som sa v treťom ročníku na základke triasla z kvadratických rovníc, jasné, prišlo by mi nereálne, že niečo také dokážem, ale postupom času som sa k tomu dopracovala a nejaké rovničky som vyriešila, tak sa dopracujem aj k ostatným veciam. A navyše, keď sa budem trápiť, nebude sa mi potom na to obdobie tak pekne spomínať. 

 

Snažím sa robiť tak, aby ma to bavilo, čiže robiť to, čo ma baví, a to, čo nie, tomu, ak sa dá, vyhnúť, alebo aspoň trocha zmeniť na to pohľad. Chcem mať v budúcnosti na čo spomínať.